Pod povrchem života

Existuje veľké množstvo ľudí, ktorí neznášajú kresťanstvo a všetko čo s ním súvisí. Domnievajú sa totiž, že majú na to plné právo. A to preto, lebo jeho história je spojená s veľkým množstvom zla. Stačí spomenúť trebárs križiacke vojny, alebo inkvizíciu.

Hostia má v kresťanstve výnimočné postavenie. Veriaci sa na ňu pozerajú priam s božskou úctou, pretože to vnímajú tak, že samotný Stvoriteľ je v nej osobne prítomný. Je to ale možné? Je to reálne? Je správne kľakať pred hostiou, uctievať ju a modliť sa k nej? Nevykazuje to určité prvky modloslužby?

    Pokud lidé vnímají určité zásadní věci nesprávně a podle toho se pak ve svém životě řídí, musí nutně kráčet nesprávnou cestou, na jejímž konci je čeká tragédie. A přesně tak je tomu také s pohledem na vzkříšení Krista. Víra křesťanů totiž v tomto případě nekoresponduje se zákony univerza, to jest s tím, jak ve skutečnosti vstal Ježíš z mrtvých.

   Ak sa na to spýtame ľudí, povedia že je to modlitba. Ale to je zásadný omyl! To nie je vôbec modlitba! To nie je čosi, čo má byť mechanicky odriekané v domnení, že práve skladbou týchto slov sa správne modlíme tak, ako nás naučil Pán.