Pod povrchem života

Všetkým nám je určite dobre známe, že náš mozog ani zďaleka nevyužívame v maximálnej miere, ale naopak, jeho využitie je skôr minimálne, alebo až zanedbateľné. A takýto stav pretrváva z toho dôvodu, že sme sa doteraz nenaučili správnym spôsobom využívať jednu z kľúčových funkcií mozgu, priamo súvisiacu s epifýzou, ktorá sa tiež nazýva šišinka mozgová.

Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou, a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.

Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.

Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.

No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.

Ako ich však aktivovať a správne využiť?

V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch – naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.

Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci – vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.

Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.

Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.

Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje. Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom, svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.

Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.

Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.