Pod povrchem života

   Ľudia si vo svojom cítení a myslení vytvárajú mnohé ilúzie. V nich potom žijú a ich ilúzie ovplyvňujú ich pohľad na život. Avšak po smrti sa ich vnútorne živené ilúzie stanú úplne rovnakou hmatateľnou realitou, akou je náš súčasný materiálny svet. 

   Bude to tak verné a reálne, že si to nebudeme schopní uvedomiť a rozpoznať to. Staneme sa tak väzňami iluzórnej reality, v ktorej uviazneme dovtedy, kým to neprehliadneme a sami sa z nej nevyslobodíme. Alebo až dovtedy, kým v nej naša duša nakoniec nezahynie. 

   Smrť duše je však oveľa horšia, ako smrť tela, pretože predstavuje definitívnu a neodvratnú záhubu osobnosti. Aby k nej nedošlo, vznikol tento text.

   Celým univerzom a všetkými jeho úrovňami prúdi Božia sila. Prúdi aj k človeku a človekom, čo znamená, že táto živá sila oživuje a privádza k životu všetko, čo z človeka vychádza. Oživuje naše city a myšlienky, čím vznikajú živé citové a myšlienkové formy. Živé formy, vyjadrujúce to, čo cítime a myslíme. 

   Vo vzťahu ku každému ľudskému jednotlivcovi to znamená, že sme vládcami, budujúcimi svojimi citmi a myšlienkami vlastnú ríšu. V tejto ríši, alebo v tomto svete žijeme na zemi vnútorne, prostredníctvom svojho citového a myšlienkového života. 

   Po smrti a odložení fyzického tela sa však naša vnútorná realita stane realitou skutočnou a hmatateľnou. Vstúpime do nej vo svojej duševnej podobe, už bez fyzického tela. 

   No a tu nastáva obrovský problém, pretože naša duša nie je schopná prehliadnuť, že sa dostala do projekcie, vytvorenej vlastnými citmi a myšlienkami. Preto túto projekciu považuje za realitu. V nej uviaznu ľudské duše na celé tisícročia, alebo dokonca natrvalo. 

   Aby sme prehliadli tieto skutočnosti a duševne neprepadli skaze, musíme mať základnú znalosť stvorenia. Aspoň v rozsahu, potrebnom k našej záchrane. 

   Stvorenie v najzákladnejšom členení, potrebnom pre záchranu duše, môžeme rozdeliť na tri úrovne. Na úroveň najhrubšej hmotnosti, nazývanej aj hrubohmotnosť. Na úroveň jemnejšej hmoty, nazývanej aj jemnohmotnosť. A na úroveň večnej ríše Ducha, nazývanej kráľovstvom nebeským. 

   Keď človek zomrie a bolo by všetko tak, ako má, mal by po fyzickej smrti odísť z úrovne hrubohmotnosti do úrovne jemnohmotnosti. Jemnohmotnosť je skutočnou a pravou realitou, do ktorej má odísť naša duša po fyzickej smrti. A odtiaľ má potom ďalej pokračovať až do kráľovstva nebeského. 

   Skutočnosť je však taká, že takto sa deje iba v ojedinelých prípadoch, pretože ľudské duše uviaznu po smrti vo svetoch projekcie, vytvorenej vlastným pozemským cítením a myslením. Nedostanú sa teda vôbec do jemnohmotnosti, ale zostávajú stále v hrubohmotnosti. A to buď v hrubohmotnosti strednej, alebo v hrubohmotnosti jemnej. 

   Projekciu svojich vlastných citových a myšlienkových foriem považujú za realitu, a z tejto reality sa potom čas od času inkarnujú naspäť do najhrubšej hmotnosti. A tento začarovaný kolotoč duší v rámci najhrubšej hmotnosti bude trvať dovtedy, až kým nedôjde k zániku a zrúteniu všetkých hmotných svetov. A spolu s ním i k rozpadu a zániku všetkých duší, zviazanými s najhrubšou hmotnosťou. A to preto, lebo natrvalo uviazli v sebou samými vytvorených, iluzórnych svetoch, a neboli schopní po svojej smrti vystúpiť do jemnohmotnosti a odtiaľ do večnej ríše ducha, nepodliehajúcej vzniku a zániku tak, ako hmotné svety. 

   Aby sme lepšie pochopili tieto skutočnosti, uveďme si názorný príklad konkrétnej ilúzie, v ktorej žije množstvo ľudí na našej planéte, a ktorá ich po smrti privedie do nimi samotnými vytvoreného iluzórneho sveta. 

   Obrovské množstvo obyvateľstva našej planéty žije v ilúzii, že materiálne bytie je jedinou realitou, ktorá existuje. Tejto ilúzii úplne podlieha ich spôsob cítenia a myslenia. Tomu potom plne zodpovedajú citové a myšlienkové formy, produkované po celý život. A táto, nimi vytvorená iluzórna skutočnosť, sa im po smrti stane realitou. Do tejto reality odíde ich duša po opustení fyzického tela. Mnohí si dokonca ani neuvedomia, že zomreli. Majú dojem, ako by len niekde odcestovali. 

   Zásadná otázka preto znie, ako môže spoznať duša po smrti, že svet, v ktorom sa ocitla, je len svetom iluzórnym? Svetom, podliehajúcim konečnej skaze spolu so všetkými dušami v ňom uviaznutými?

   Odpoveď je jednoduchá a presne taká istá, ako odpoveď na otázku, akým spôsobom môže človek prehliadnuť, že súčasná materiálna realita nie je jedinou jestvujúcou realitou. 

   Je len jedna jediná vec, schopná dať človeku nadhľad a možnosť pochopenia, že existuje niečo vyššie a niečo viac, než to, kde sa práve nachádzame. Čo je to?

   Je to vedomie existencie Boha! Jedine duša,  ktorá smeruje k Bohu a k nemu sa upína, je schopná skrze svoju väzbu so Stvoriteľom vnímať, že existuje stále niečo vyššie, než miesto, svet a úroveň, kde sa práve nachádza. Preto to miesto, ten svet a tú úroveň vníma len ako dočasnú a prechodnú. Prekonáva ju svojou túžbou po Bohu a jeho blízkosti. Prekonáva ju svojou túžbou po kráľovstve nebeskom, nachádzajúcom sa v blízkosti Najvyššieho. 

   Len láska k Pánovi a túžba po večnom živote v jeho blízkosti v kráľovstve nebeskom dvíha dušu stále nahor a nenecha ju trvalo uviaznuť ani vo svete najhrubšej hrubohmotnosti, ani vo svete strednej hrubohmotnosti, ani vo svete jemnej hrubohmotnosti, ba ani vo svete jemnohmotnosti. 

   Láska k Bohu ťahá dušu stále nahor až dovtedy, kým skutočne nespočinie v jeho blízkosti, prekonávajúc tak nástrahy a nebezpečenstvá všetkých svetov, ktorými musí preputovať. Láska k Najvyššiemu nedovolí duši natrvalo uviaznuť ani v jednom z nich. 

   Tieto skutočnosti boli dobre známe dávnym generáciám, na základe čoho vznikali takzvané knihy mŕtvych. Napríklad egyptská kniha mŕtvych, tibetská kniha mŕtvych, alebo kresťanská kniha mŕtvych. 

   Podstatou kresťanskej knihy mŕtvych bolo opakovanie mena Najvyššieho. V knihe sa nachádzajú desiatky tajných mien Boha, ktoré si má duša po svojej smrti neustále opakovať, aby nezablúdila v posmrtných úrovniach a neuviazla v nich. 

   Znamená to teda, že ako už bolo povedané, jedine vedomie Boha umožňuje duši prechádzať bezpečne všetkými svetmi. Jedine vedomie Boha jej nedovolí  uviaznuť a vedie ju bezpečne stále vyššie a nahor až do jemnohmotnosti, a odtiaľ do večnej ríše kráľovstva Ducha. Čiže do konečného cieľa našej púte stvorením. 

   Jedine láska k Otcovi nebeskému a túžba po dosiahnutí jeho blízkosti nám dáva možnosť prehliadnuť, že realita, v ktorej sa momentálne nachádzame, nie je to jediné čo jestvuje. Dáva nám možnosť uvedomiť si, že nie sme v nej doma. Že nie sme doma v najhrubšej hmotnosti, kde sa práve nachádzame. Že nie sme doma vo svetoch a úrovniach v strednej hrubohmotnosti, v jemnej hrubohmotnosti, ako i v samotnej jemnohmotnosti. Sme doma jedine u Boha a pri Bohu!

   Materialista si napríklad myslí, že najhrubšia hmota je všetko. Ak nemá vieru v Pána a nesmeruje k nemu, natrvalo uviazne vo svojom omyle tak, ako sa to prihodilo tisícom materialisticky zmýšľajúcich ľudí na zemi. A tak, ako sa to prihodilo miliónom, ba miliardám ľudských duší, ktoré uviazli v záhrobných svetoch. Tieto duše uviazli v pasci ilúzie, nazývanej indickými Védami májá. 

   Súčasná materiálna realita, ako i všetky ostatné záhrobné svety sami o sebe však nie sú ilúziou. Sú realitou, ale ilúziou je ich chybné vnímanie ako jedinej reality. A práve táto ilúzia a táto májá sa stane mnohým dušiam večným zatratením. 

   Práve preto, aby k tomu nedošlo, hovoril Ježiš Kristus o tom, že najdôležitejšie zo všetkého je naučiť sa milovať Boha celým svojim srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a celou svojou silou. V kontexte všetkého doposiaľ povedaného môžeme dokonale pochopiť a doceniť obrovský význam jeho slov pre každého z nás.

   A preto nám i prvé a najdôležitejšie prikázanie prizvukuje, že najvyššie zo všetkého má stáť v našom živote jedine Stvoriteľ samotný. Nesmie byť nič iného, čo by sme stavali nad neho a čomu by sme sa klaňali. 

   A úplne na záver si povedzme, ako sa má prejavovať láska k Stvoriteľovi. Boh je Dobro. Je epicentrom a pôvodom všetkého dobra. Láska k Najvyššiemu sa preto má  prejavovať láskou k dobru. Má sa prejavovať snahou o dobro, pretože ten, kto miluje Pána, ktorý je Dobrom, nemôže konať zlo. Takýto človek musí mať v sebe jedine chcenie k dobrému, pretože práve pevné dobré chcenie je pravou manifestáciou našej lásky k Bohu. Je konkrétnym dôkazom našej lásky k Pánovi. To je jedna vec. 

   Druhá vec spočíva v skutočnosti, že Otec nebeský je zároveň Čistotou. Je Čistotou nepoškvrnenou a krištáľovou. A preto sa láska k Stvoriteľovi musí vyznačovať i čistotou. I snahou o zachovávanie čistoty vlastného vnútra. Máme preto bdieť nad čistotou svojich myšlienok a citov, čo sa potom automaticky zodpovedajúcim spôsobom prejaví i v našich slovách a činoch. 

   Kto má v sebe pevné chcenie k dobru a snaží sa udržiavať krb svojich myšlienok čistý, ten správnym spôsobom miluje Boha. Preto sa Božia Láska, pomoc a ochrana budú vznášať nad ním a silou víchra ho vytrhnú zo všetkých nebezpečenstiev a nástrah, v ktorých musia uviaznuť a zahynúť všetci tí, ktorí pravú lásku k Bohu nemajú.